Zrodený z vajca

19.02.2023

Asend si sotva uvedomil, že prežil, keď ho čiasi ruka kmásla za rameno. Nečakal to a zľakol sa, inštinkty silnejšie než on sám. Schytil neznámeho do zovretia a skôr, než sa mu vrátila príčetnosť, mu zlomil väz.

Asend si sťažka vydýchol. Spomínal si, ako s radosťou vyzeral z provy svojej štíhlej, dlhej lode neznámy ostrov. Po dňoch plavby na nekonečnom mori konečne našiel miesto, ktoré mohol so svojou družinou dobyť a prehlásiť za svoje.

Búrka ženúca sa na more spoza ostrova mu prekazila plány. Bola prudká a ani verva Asendových veslujúcich družiníkov jej nemohla čeliť. V zálive do jednej lode udrel blesk a zvyšné tri sa prevrátili.

Stroskotanec si pretrel oči a rozhliadol sa po pláži. Musela prejsť nejaká doba, pretože nebo už sa vyčistilo a víchor ustal do vánku. Nikde v okolí však žiadneho zo svojich družiníkov nevidel.

V duši Asend počul chechot svojho mladšieho brata. Princovi neprináleží, aby bol sám. Otec ti prízvukoval - vladár je na to, aby viedol. Bez vedenia dobyvačné výpravy nemajú význam.

"Keď budem chcieť, dobyjem ostrov aj sám," zaumienil si Asend. No sotva pre seba tie slová zamrmlal, začul krik. Veľa hlasov. Blížili sa. Nositelia niektorých z nich začali so stroskotancom lomcovať.

Toho dňa Asendovo šťastie zašlo za horizont hlbšie ako Slnko v srdci noci.

Stroskotancovi trvalo, než sa prestal brániť. Napokon však podľahol. Jeho, vladykovho syna, pokorili cudzie ľudské ruky, ani nie zbrane.

Zúfalstvo vystriedal strach. Stroskotaný princ sa ocitol vprostred davu mužov i žien v polodlhých tkaných sukniciach s farebnými vzormi. Všetci po ňom kričali a on nerozumel ani slovo. Dvojica mužov, ktorá ho premohla, sa hádala s ostatnými.

Ktorési decko zdvihlo zo zeme kokosovú škrupinu a hodilo ju po Asendovi.

Stroskotanec nevedel, čo má robiť alebo čakať. Týchto ľudí nepoznal. Nelíšili sa od neho výzorom, boli tiež tmaví a brčkaví. Možno trochu jemnejšie stavaní než on. Správali sa však divne - ženy sa rozkrikovali na verejnosti a muži s nimi hovorili - s každou, nie iba s tou svojou, ako sa patrilo.

Čakajúc, kým sa dohodnú, Asend pohľadom zablúdil na priestrannú rovinu bežiacu od pláže až ku kopcom vo vnútrozemí. Križovali ju drobné potôčiky oddeľujúce políčka. Kde sa nič nepestovalo, tam sa pásli tučné huňaté zvery so zobákom miesto papule.

Decká a junáci sa o tie čudá starali. A hľadiac na ne Asend zbadal, že sa k nim cez riedky háj paliem blíži niekoľko mužov.

Detiská domorodcov začali kričať. Ich mamky, ešte stále zhromaždené pri Asendovi, kričali nazad. A cudzí domorodci vtrhli medzi zvery, rukami mávali do vzduchu a hnali ich preč.

Zhromaždení muži by aj boli zareagovali, no nik z nich nebol tak rýchly ako Asend. Možno ani tak bystrý, hovoril si princ. Využil okamih nepozornosti a vymanil sa z davu. Rozbehol sa proti votrelcom. Kričal a naľakal ich. Nadôvažok ešte zdvihol zo zeme kameň a hodil ho po jednom z nich. Zasiahol ho do hlavy. Votrelec padol a už nevstal.

Niekto z davu zatrúbil na roh a Asendovi pri tom hlbokom, dutom zvuku zmeravelo srdce.

Hulákajúci dav sa rýchlo spamätal a Asenda znovu pohltil. Tentokrát s ním zaobchádali ešte hrubšie.

Asend sa už nebránil. Uvedomil si, že nemá na výber. Nemá sa ako dostať z ostrova a útek do neznámej divočiny by ho skôr zabil, než zachránil. Dúfal len, že jeho väznitelia zohľadnia, že sa im snažil pomôcť.

Asenda zavliekli doprostred veľkej, palisádou ohradenej osady. Tam, medzi podivnými domami, ktoré nestáli na koloch nad vodou ale priamo na suchej zemi, ho dvaja najsilnejší muži strážili.

Po ďalšom dohadovaní sa dav rozišiel. Jeho strážci Asendovi čosi vysvetľovali, no ich reč mu znela ako bľabotanie.

Po zvyšok odpoludnia zajatcovi nik nevenoval pozornosť. On si zatiaľ všímal jednotlivých ľudí a snažil sa prísť na to, aké môžu byť medzi nimi mocenské vzťahy. Každý je predsa v spoločnosti hore alebo dolu. Až príde na to, komu sa zaliečať, určite sa vyslobodí.

Obyvatelia osady sa však ku každému správali rovnako, snáď s výnimkou starého zhrbeného potetovaného muža, no to musel byť miestny liečiteľ.

Napokon sa strašný, dlhý a horúci deň skončil súmrakom a domorodci sa znovu zhromaždili uprostred svojej osady. Takto zblízka princ videl ich náhrdelníky - starší a tí, čo si najviac brali slovo, ich mali zložitejšie, poskladané z mnohých umne vyrezávaných kostených a kamenných ozdôb.

Nik však výzorom nepredčil náčelníka. Ten sa niesol v dlhej suknici, v ktorej kvetnatých motívoch sa schovávali jednoduché postavičky a jeho náhrdelník predstavoval súvislú kamennú masu príšerne vyzerajúcich zvierat obopínajúcich mu krk.

"Tesa ma pera?" Spýtal sa ho náčelník. Asend nerozumel. "Keraemaň isan paka?"

Jeden zo strážcov si vzal slovo. Ukázal na zajatca: "Ko maccerin Perpitalan-sum kesi akkepakke."

Obecenstvo zhíklo. Náčelník rozhodol: "Ko telomak pirtukem kuripinal."

Než sa Asend nazdal, dvaja strážci ho vzali a odniesli do veľkej, dlhej budovy na okraji osady. Šupli ho dnu a nechali tam, za zahasprovanými dverami.

V tme stroskotanec nič nerozoznal, no do nosu mu udrel silný, odpudivý smrad a do uší doľahlo tlmené vrčanie. Po ňom sa ozval škrek, pri ktorom mrazilo v kostiach.

V tme sa niečo pohybovalo. Niečo... veľké.

Asend takmer zabudol dýchať. Každou chvíľou čakal, že ho tajomný zver napadne, no temnota sa prestala vlniť. Usadila sa a zachrápala.

Princovi dlho trvalo, než zavrel viečka. Pohrával sa s myšlienkou, či ho jeho brat nájde a včas zachráni. Šiel predsa tiež na výpravu do neprebádaných morí, hoci sa plavil v inom kurze. Ako dlho mu bude trvať, než si uvedomí, že je niečo v neporiadku?

Asenda zobudili jemné kopance do chrbta. Jeho oči však ponajprv zazreli zvery, ktoré mu v noci nedali spať.

V maštali ich bolo šesť - dve dospelé a štyri mladé. Boli to najčudesnejšie tvory, aké kedy Asend videl. Mali krídla ako netopiere, silné blany pokryté jemnou srsťou. Chodili po štyroch, opierajúc sa o hánky a skrývajúc robustné pazúry. Na krátkom esovitom krku mali úzku hlavu zakončenú orlím zobákom.

Zvieratá na Asenda chvíľu so zaujatím pozerali. V okrúhlych zreničkách sa zračilo prekvapenie.

Zozadu princa ktosi poklepal po pleci. Neborák sa zdesene otočil a uvidel pred sebou ženu - silne stavanú, s prvými šedivými prameňmi vlasov. Prešla okolo neho a hodila zvieratám pár kusov mäsa a nejaké ovocie. Potom vytiahla Asenda von.

"Metukprial," riekla, ukážuc na svoju hruď. Asend jej prezradil svoje meno.

Metukprial ostala s cudzincom až do večera. Celý čas sa ho snažila naučiť slová z jej rodnej reči. Keď na ňom videla, že je smädný alebo hladný, odbehla a doniesla mu ovocie. Asend sa často zasnil, túžobne hľadiac na palisády, akoby ich chcel preskočiť a rozbehnúť sa v ústrety moru. Živel ho možno skoro zabil, no chýbal mu. Bolo to jediné pojivo s jeho rodinou a životom, ktorý mal.

Žena prišla aj na druhý deň. A tretí. Po piatom Asend prestal počítať. Pochvaľoval si, že sa oň osadníci dobre starajú, hoci nevedel, prečo.

Postupne sa začal oboznamovať s ďalšími ľuďmi z osady, lebo Metukprial ho vzala z maštale do svojho príbytku a potom za palisádu. Neustále do jeho mysle drilovala nové a nové slová.

Život navôkol začínal pomaly dávať zmysel. Osada niesla meno Maccuspura, čiže Chvost rieky. Bola najväčšia z niekoľkých, v ktorých sa hovorilo rovnakým jazykom. Ľudia sa živili pestovaním nízkych hľuzonosných rastlín a bobuľonosných kríkov na malých políčkach vôkol osád. Na prázdne lány medzi nimi vyháňali zavalité, huňaté tvory so zobákmi miesto papule, ktoré držali v oddelených ohradách.

Niektoré veci Asendovi stále nedávali zmysel - prečo na kraji osady, ďaleko od všetkých domov, mal miestny liečiteľ zvláštny príbytok v tvare vajca, postavený na vysokých koloch. A hoci veľmi dával pozor, nezistil, čo obyvatelia robia s okrídlenými tvormi, s ktorými zdieľal maštaľ. Videl ich letieť do diaľky smerom k horám vo vnútrozemí a vždy navečer sa vracať.

Jedného večera Asend zistil, na čo slúži palisáda. Do zotmenia neostávalo veľa času, keď sa zvonku začali ozývať výkriky. Porozumel, že sa jedná o nejaké nebezpečenstvo.

"Schovaj sa do maštale," nabádala ho Metukprial. Keď sa jej vzoprel, namietla: "Nechceme o teba prísť."

"Ale prečo?" Čudoval sa Asend. Bolo mu naznačené, že náčelník a osadníci s ním majú svoje plány, no zatiaľ sa nedovtípil, aké. Vedel len, že sa mu venujú tak, ako by sa na jeho ostrove nevenovali ani najváženejšiemu hosťovi. Až na tú maštaľ. Ale zvykol si.

Asend sa rozbehol k bráne v palisáde. Na pláni medzi morom a horami videl niekoľko desiatok mužov ozbrojených vrhacími oštepmi a lukmi. Osadníci z Maccuspura a okolitých dedín sa zhlukovali im naproti.

Zazneli rohy - tie podivne znejúce rohy, ktoré Asend počul prvý deň. Poznal ich, lebo sa mu z nich zježili všetky chĺpky na chrbte. Používali ich obe strany. Potom sa votrelci rozbehli vpred, medzi tučné zvieratá, ktoré obyvatelia Maccuspura chovali, a snažili sa ich zahnať na svoju stranu.

Obrancovia sa v odpovedi rozbehli v širokej rojnici proti útočníkom. Vrhli oštepy. Súperi vrhli svoje. Niekoľko mužov na oboch stranách padlo k zemi.

Asend s napätím sledoval mužov z oboch skupín. Dúfal, že obrancovia vyviaznu s čo najmenšími stratami, no oni sa, akoby im nezáležalo na vlastných životoch, vnorili do rojnice nepriateľa. Žeby mal ich čudesný dobytok vyššiu cenu než ľudský život?

Jeden z Maccuspuranov, strážca menom Jaskelitamu, pri svojom spanilom behu dostal oštepom medzi lopatky a zrútil sa na zem. Asend si pamätal, že on mu dával napiť v prvý deň. Pamätal si na jeho milý úsmev, keď sa cudzincovi predstavil. Toľko mu stačilo.

Princ možno nerozumel miestnym zvykom, no nemienil sa pozerať na viac zbytočnej smrti. Vybehol. Vzal zo zeme vrhací oštep. Vtrhol ako prudký letný vietor, ktorý ženie oceán proti brehom, doprostred bojiska. Jeho zbraň bola všade a opakovane bodala s presnosťou rybára, ktorý číha v priezračnej vode na úlovok.

Manzat bigdulan, tak ho doma prezývali. Víchor s mečom. No skutočnému majstrovi nezáležalo na zbrani.

Votrelci sa stiahli rýchlejšie, než sa objavili. Asend ich prenasledoval tak ďaleko, ako vládal. Iba dva kusy dobytka utiekli smerom k útočníkom.

Po boji ostalo ležať päť mužov. Traja z nich sa po obhliadke a prvotnom ošetrení pozviechali. Šaman Maccuspury sa nad nimi skláňal a recitoval niečo o odvrátení sa od tvárí predkov a pevnej schránke.

Napodiv, šaman pomáhal aj zraneným nepriateľom. Obhliadol ich a ošetril im rany. Potom ich nechal na pláži, aby sa zotavili a šli domov.

Asend nečakal po návrate poďakovanie. Urobil, čo mu jeho prirodzenosť kázala - žiaden skutočný bojovník sa nemôže pozerať na nerovný boj a nezasiahnuť. To aj vysvetlil Metukprial, no ona ho nabádala tým úpenlivejšie, aby šiel nazad do maštale.

"Kto to bol?" Vyzvedal Asend.

"Kuttamacepra," odvetila žena. "Blízka dedina a od nás väčšia."

"Urobil som niečo zle?" Vyzvedal princ, vidiac na svojej učiteľke, že je rozrušená. "Neviem. To rozhodne syn duchov," odvetila, mysliac šamana.

"A čo by mohlo byť zle?"

"Rovnováha," vysvetlila Metukprial. "Kuttamacepra je dedina ako my. Sú od nás väčší,

ale sú ako my. Obchodujú s nami. Vymieňame prebytky za dobrý opracovaný kameň alebo zver alebo tretky. Niekedy má jedna dedina prebytok alebo nedostatok. Aby sa sama dorovnala, zaútočí na inú. Poberie, čo chýba. Niekedy pobijú mužov a ukradnú im dobrý kameň od krku. Niekedy kradnú zvieratá. Niekedy prekročia hranicu a snoria po tretkách."

"To nie je pekné," namietol Asend. Jeho otec by rozhodne nepristal na to, aby mu nejakí dedinčania kradli majetok. Bol predsa vladyka!

"Nie je pekné vyplašiť ich tak veľmi. Ak sa rovnováha nenastolila, vrátia sa. Možno si budú myslieť, že sme príliš silní a vrátia sa iba, aby zabili mužov."

Pre Asenda bolo ťažké priznať si chybu. Veď miestnym len pomáhal! Ako má odplašiť nepriateľa bez toho, aby mu spôsobil straty? Veď ktorý muž by sa bál, bez názorného príkladu? Nepriatelia sa na ďalší deň nevrátili, ani na deň po tom. Asend o nich nemal čas

rozmýšľať. Čakala ho najťažšia skúška jeho doterajšieho života.

Metukprial ho predstavila rodičom, sestre a manželke muža, ktorého zabil na pláži.

Náčelník Kuppiraň bol pri tom, aby zaistil bezpečnosť oboch strán.

Asend svoje počínanie oľutoval a tvárou v tvár pozostalým sa dokonca rozplakal. Ani

sám netušil, kde sa v ňom berie toľká zlosť na seba samého. Keď už ten pohľad nezniesol, šiel k najbližšej palme a holými rukami sa ju snažil zlomiť.

"Prečo je tento kmeň pevnejší, ako ľudský život?" Hneval sa Asend. Toho dňa pochopil svoj trest a nemal ďalšie otázky. Už nebýval v maštali, ale s rodinou pozostalých. Musel im nahradiť syna, brata - dokonca manžela. Trvalo mu veľa nocí, než prijal túto poslednú úlohu a dokázal líhať so ženou niekoho iného, dokonca ju obšťastniť. V Asendovej domovine sa hovorilo, že blaho ženy spočíva vo výchove detí a uchovávaní manželom nahonobeného bohatstva. V Maccuspura ženino blaho znamenalo, že usínala aj budila sa s úsmevom. A ľudia sa ho na to dokonca pýtali!

Urikepa, manželka muža, ktorého Asend zabil, bola sama spočiatku zaskočená, no Asenda prijala bez výčitiek. Ženy v Asendovej domovine by manžela oplakávali, no ona si po týždni Asenda doberala a začala ho zvádzať.

Princ nečakal, že by si niekedy žena vybrala jeho. Čím dlhšie s Urikepou pobudol, tým milšia mu pripadala, a ťažšie sa bránil jej náznakom a vyzývavým pohľadom. Napokon podľahol. Jednej noci ju nasledoval do spálne, nezavrel oči, keď sa vyzliekla zo šiat a nenamietal, keď obnažila jeho telo. Vo vzrušení sa na ňu vrhol a prestal až po vyše hodine. To sa pred príbytkom zhromaždila celá osada a gratulovala Asendovi ku splneniu manželskej povinnosti. Deti si ho doberali, čo mu tak dlho trvalo.

Noc pohltila osadu do svojho kabáta, prerývaného len občasným svetlom pochodní. Urikepa, manželka muža, ktorého Asend zabil, zobudila svojho nového druha.

"Je čas," riekla.

Asend znovu nerozumel, a tešil sa z toho. Každý deň dúfal v nové odhalenia o miestnom živote. Ostatné dva týždne mu prišli veľmi nezaujímavé. Dvakrát muži odišli do hôr aj s dospelými kuripinmi, aby sa vrátili nazad s korisťou v podobe divokých zvierat a noší medu. Zvieratá odľahčovali mužom a znášali do osady, čo sa nalovilo. Okrem toho však osadníci žili v jednoduchom, stálom rytme.

Ťažký vzduch pred búrkou, hovoril si Asend. Bol rád, že sa nemýlil.

Urikepa ho vyviedla nocou na kraj osady. Tam sa ho ujal šaman - starý, vrásčitý muž s kožou drsnou ako hviezdica. Vzal ho za ruku a vysotil ho z ohrady. "Vráť sa odtiaľ, odkiaľ si prišiel. Potom nasleduj svetlá. Svet sa pred tebou bude otvárať a ty musíš prejsť cez vajce, tak ako všetko živé," riekol.

Asend odišiel na pláž. V tichosti hľadel na more a premýšľal o bratovi a otcovi. Uvidí ich ešte niekedy? Chýbali mu.

Princ našiel vyplavenú mušľu. Spomenul si na poveru z domova, zašeptal do prázdnej schránky svoje prianie a hodil ju späť do mora. Potom sa obrátil a znovu vošiel do osady, pripravený čeliť nečakanému. Línia zapálených pochodní ho doviedla k domu v podobe vajca. Vyšiel po priečkach krátkeho rebríka a vstúpil dnu.

V dome vajca čakal šaman. Vzduch vnútri bol ťažký a už od pohľadu v ňom víril dym v dlhých strapcoch. Asend sa nadýchol. Na jazyku cítil sladké, no hlbšie v hrdle ho štípalo.

Dnu nežiarilo svetlo, i uhlíky pahreby pohasli. No napriek tomu Asend postupne začal vnímať, čo je vôkol neho. Sadol si naľavo od vchodu, kam mu šaman ukázal. Z vypletených strán domca naň vyskakovali smrtne biele bodky a pruhy, spájajúce sa do útvarov a postáv. Žiadna z postáv však nebola ľudská, aspoň nie úplne. Jedna mala desať rúk rôznych dĺžiek a iná zas ohromné ústa, či skôr sama bola ústami.

Šaman začal popevovať hlbokým, hrdelným hlasom:

"Tu nebol svet a nebolo bytie, všetko ako jedno vajce, nerozbité a celé.

Vajce dostalo prasklinu a začalo Potom. Potom sa vykľul Puttiram a vydal dych. Puttiram ako prvý videl, a uvidel, že vajce pláva na nekonečnom mori.

Nuž rozvalil ho a vypustil ostatných. Kapiruccam, Mesirissol, Ellapakam, Uptikessa. Vajce sveta malo tvrdú schránku. Bolo veľké. Stalo sa súšou.

Puttiram vyletel a v noci večnosti zavesil hviezdy.

Kapiruccam spadol do vody a desiatimi hnátmi siahol na hlbočinu.

Z hlbočiny vzišiel nový život. Množil sa, až kým nenaplnil nekonečno.

Mesirissol chcela zožrať vajce sveta. V pahltnosti sa prevrátila podoň.

Mesirissol pohltila morské tvorstvo a keď jej prišlo zle, vypľula ho.

Mesirissol stvorila všetku zem sveta.

Ellapakam stanul vysoký a oplodnil Uptikessa. Z nich vzišiel rozum.

Ellapakam si odčlenil prirodzenie a z neho v Mesirissol vzišli kokosy.

Uptikessa zaodela svet farbami odlišnými od smrtnej beloby hviezd.

Uptikessa stvorila Slnko a s ním prišli farby.

Puttiram s ňou bojoval a aby si ho udobrila, stvorila Mesiac v jeho obraz."

Vyprávanie bolo dlhé. Prvotní bohovia mali nižšie potomstvo a z nich najmenší stali sa ľuďmi, a zvieratami, a rastlinami. A prvotní bohovia, unavení zo svojho boja, zišli na ostrov a nechali sa obsluhovať stvorením. No stvorenie sa priečilo ich príkazu, a tak bohovia prišli o väčšinu svojej sily. Stali sa z ich nesmiernych tiel kopce ostrova a Mesirissol stále pľuvala nové kopce.

Keď spev skončil, šaman dodal: "Všetok život pochádza z vajca. Aj my ľudia, hoci sme zrodení inak, dospelosti dosiahneme iba skrz vajce. Preto si tu.

Ľudia sa vzopreli bohom a nahnevaná Mesirissol zrodila ohnivých démonov, aby nás trápili a boli nám náprotivkom. A my, čo sa pamätáme a pochádzame z pokolenia detí bohov, predávame tento príbeh. My sa vždy znovuzrodíme a prídeme plniť povinnosť do dediny, ktorá práve prišla o svoju pamäť." Napokon Asenda šaman vyzval, aby si zvolil nové meno.

Princ nevedel, čo si má myslieť. Videl na vlastné oči biele stružky farby, ktorých svetlo nemohlo pochádzať zo žiadneho prirodzeného zdroja. Videl výjavy, aké by nikto nevymyslel. A predsa jeho vlastný domov mal iné poznanie.

"Ty nie si zrodený z ostrova," prerušil šaman ticho. "Povedz mi o mieste, ktoré ťa zrodilo."

"Ak vaša duša bola už na začiatku, mali by ste to vedieť," odvrkol Asend. Cítil, ako sa putá viažuce ho k domovu uvoľňujú. Nechcel stratiť samého seba.

"Ja neviem, čo leží za obzorom," priznal šaman.

"Takže to všetko, čo ste predviedli a hovorili, je len klam."

"Duša si nepamätá všetko, keď sa obnoví. Ale duša neobnovená, ktorá nevyhnutne speje

do hrtanu Mesirissol, nemá o tom čo vedieť."

"Stanete sa potravou, ale už za života," riekol Asend. "Môj otec je veľký muž nad

veľkých mužov. Jeho slávou sa trasie nebeský kabát hviezd. More spieva o jeho... drevených nástrojoch, čo idú po vode."

"Ako im hovoríte?"

"Kidla." Asend pokračoval, vylieval si srdce: "Môj kidla zničil zlý vietor. Moji muži - áno, viedol som mužov, ako samec ňapurri vedie stádo - našli smrť vo vode. Keby ju nenašli, Maccuspura by patrilo mne. Mnoho ľudí by pomrelo. A z Maccuspura by som sa šíril, kým by moja sláva neobsiahla celú pevnú zem."

"Je to to, čo ešte stále chceš?" Spýtal sa šaman.

"Neviem," priznal princ. Už nedokázal ublížiť týmto ľuďom. Veď sa oň starali, kŕmili ho a dali mu prístrešie a zmysel - starať sa o rodinu po padlom. V jednej veci však mal jasno: "Meno si nechám. Nie som z tohto sveta, a poruším vaše pravidlá."

"Svet je v nerovnováhe, odkedy si prišiel," potvrdil šaman. "Ty rovnováhu nevrátiš."

Asend si šamanove slová nemienil vziať k srdcu. Bol predsa princ a nejakú moc nad svojím osudom mať mal. Nechcel osadníkom uškodiť viac, než už stihol doteraz, a tak sa rozhodol svoje sily nasmerovať inam - na lov.

Náčelník Kuppiraň jeho voľbu odobril. Asend dostal za úlohu starať sa o dospelé kuripiny, ktoré osadníci brali na lov.

Princ si tak svoje zapojenie do behu vecí nepredstavoval, no veľmi rýchlo zistil, že náčelník mu dal dobrú úlohu. Kuripin bol rýchle zviera, keď raz vyšiel z maštale. Na krátku vzdialenosť vedel bežať prekvapivo rýchlo. Potom roztiahol krídla a vrhol sa do vzduchu.

Vo vzduchu kuripina máločo predčilo v elegancii a rýchlosti. A Asend za nimi musel behať po celej pláni a usmerňovať ich, keď sa im konečne uráčilo zosadnúť.

Na svoje vlastné prekvapenie princ zistil, že zvieratá ho majú rady. Či to bolo nocami strávenými v maštali alebo jeho prirodzenou hrdosťou, kuripiny sa mu ochotne podriaďovali a nasledovali ho.

Najbližšieho lovu sa účastnila pätica mužov - Asend, Siňirup, druhý zo strážcov, ktorý princa zajali v deň jeho príchodu, syn náčelníka Turopasil a dvaja ďalší. Turopasila čakala významná udalosť. Chcel sa vrátiť s veľkým úlovkom, ktorý by mohol ponúknuť náčelníkovi jednej zo susedných dedín výmenou za ruku jeho dcéry.

Výprava prešla pobrežnou pláňou, ktorú ako vzorka suknice zdobili dedinky a väčšie osady. Šli po ceste a nikde sa nezastavovali. Prístrešie na noc im poskytovali osamotené hŕstky stromov.

Cesta ich zaviedla do hlbín horúceho, spareného lesa. Asend si všimol, že všetky vtáky sú tu sotva väčšie než dlaň. Priestor medzi stromami si uzurpovali malé lietajúce čudá pripomínajúce kuripinov.

"To sú diví kuripin," potvrdil jeho dohad Siňirup. Mal z celej skupiny najráznejší krok a šiel s Asendom v čele. Vysvetľoval mu všetko, čo vôkol seba princ videl. "Pred mnohými pokoleniami sme ich skrotili. Mladé berieme na lov malej koristi, ako bolo za starých čias. Ale s dobrou stravou kuripin rástli. Teraz ich používame na zvážanie naloveného mäsa."

Asend sa nevdojak pozrel nad hlavu. Dedinské kuripiny lietali na oblohe vo veľkých oblúkoch.

Princa zaujímalo, aký veľký úlovok môže číhať v lese s tak hustým podrastom. Turopasil si len odfrkol a so širokým úsmevom kráčal ďalej. Ostatní nehovorili nič.

Po nejakom čase výprava vystúpila na miernejšie úbočie jedného z hlavných vrchov. Asend si všimol, že kuripinovia, ktorí ich sprevádzali, sa vrhli strmhlavo dolu kamsi pred nimi. Keď to povedal náčelníkovmu synovi, ten sa s pokrikom: "Ňaňaňaňaňa!" rozbehol vpred.

Asend a ostatní ho nasledovali. Prišli na široké otvorené priestranstvo pokryté čiernou skalou. Vyzeralo to, akoby sa skaly premenili na more a pomaly zaliali kus lesa a udusili všetko živé, až tam neostalo nič len čistina. Siňirup vysvetlil, že Mesirissol vracala.

Princa viac zaujímal boj uprostred čistiny. Kuripiny si tam našli vhodnú korisť - tvora vysokého ako človek, s dlhými prednými labami a krátkymi zadnými. Tento mal široký zobák, prispôsobený na sčesávanie listov, a mäsité líca.

Bylinožravec nemal šancu. Lietajúce tvory sa naň zniesli a ostré pazúre mu zarazili do tela. Obeť zo seba stihla vydať pár výkrikov, než sa zrútila na zem bez života.

Turopasil sa zaháňal oštepom na kuripinov a odháňal ich. Očividne toto bola korisť, po ktorej prahol, a nemienil nechať dedinské zvieratá, aby ho predčili v love.

Asend taký pocit dobre poznal. Až sa Turopasil upokojil, potľapkal ho po pleci a riekol: "Neboj, nájdeme ďalšieho."

Siňirup namietol: "Nebudeme mať na to čas. Musíme byť rýchli, ináč nás nájdu démoni ohňa." Popohnal ostatných členov výpravy. Kus mäsa zo zvieraťa odrezal kuripinom a zvyšok začali porcovať, by ho mohli naložiť na lietajúce tvory a doručiť späť do dediny.

Turopasil si nedal povedať. Skormútený vybehol vyššie hore svahom, aby lepšie videl a našiel stopy ďalšieho podobného tvora. Nič také hore nenašiel.

Miesto toho sa na druhej strane lávového prieseku vynorili z lesa strašné postavy. Kožu im pokrývali čierne a červené pruhy, nosy mali prepichnuté a z uší im viseli koráliky a iné ozdoby. Účes tvorili perá vpletené do dlhých vlasov a kostené rohy, nápadne pripomínajúce veľké kuripinie pazúre.

Spočiatku krov lesa opustilo len päť či šesť týchto postáv. Vo svojom drsnom jazyku čosi prevolávali a triasli oštepmi a lukmi. Potom vyrazili k výprave.

Turopasil bol prvý na rane. Zbadal démonov a rozbehol sa späť ku svojim, no bol pomalší než oni. Démoni skackali dolu lávovým poľom, akoby to bola ich druhá prirodzenosť. V Asendovi sa znovu prebudil ochrániteľský inštinkt. Veď čo je veliteľ bezo zvyšku výpravy? Mohol sa aspoň pokúsiť zvrátiť osud týchto pár ľudí. Rozbehol sa proti démonom.

Dúfal, že podobne ako pri bitke so susednou dedinou, aj títo protivníci sa zľaknú.

Horskí démoni sa však nezľakli. Zastali Asendovi cestu a namierili naň svoje oštepy. Princ tiež zaujal bojový postoj.

Prvý démon vyrazil vpred. Princ ho obstúpil a tresol ratiskom po hlave. Pritom sa vyhol druhému oštepu a nepriateľovi ležiacemu na zemi zabodol ten svoj medzi lopatky. Rýchlo ho vybral a úderom do tváre poslal k Mesirissol aj druhého.

Zvyšní démoni po Asendovi strieľali z lukov. Jeden šíp ho škrabol na lýtko, no ostatným sa vyhol. Princ sa rozbehol proti lukostrelcom. Dobehol sotva do polovice vzdialenosti a zastal. Z krovu lesa sa vynárali ďalší démoni. Boli ich desiatky.

Siňirup zakričal na Asenda, aby utekal s nimi, no princ namietol: "Skúsim vám získať trochu času. Vy utekajte!"

Osadníkom nebolo treba dvakrát hovoriť. Naložili toľko mäsa, koľko mohli, na kuripina a bežali.

Asend sa zatiaľ predvádzal s oštepom. Vedel, že jedinou jeho šancou je protivníkov skutočne zastrašiť. Jeho zručnosť ich však nijako neohromila. Jeho smerom prelietlo ešte pár šípov, ktorým sa vyhol.

Démoni vyrazili vpred ako záplavová vlna vo chvíli, keď Asendova ruka zabrnela a jeho koleno sa podlomilo. Svet vôkol neho sa začal krútiť a zo žalúdka sa šírila nevoľnosť. Princ zaspiatkoval. Myslel si, že snáď len sa mu šmyklo na lávovom balvane, no slabosť neodchádzala.

Asend si oštep prehodil do ľavice, pretože pravou rukou sotva dokázal pohybovať. Už menej šikovne mával oštepom v snahe nepriateľa odohnať. Pruhovanú prívalovú vlnu jeho chatrné pokusy o odpor nemohli zastaviť.

Neborák princ zaklonil hlavu a všimol si na oblohe veľký tieň. Ten krúžil čoraz nižšie, až sa strmhlavo vrhol priamo k nemu. Ozvali sa výkriky a zvierací škrek.

Asend pustil oštep. Hoci sa s ním svet krútil, rozoznal šedohnedú farbu kuripina. Objal zviera okolo krku. Pôda pod nohami sa stratila a Asend na okamih pocítil, ako ho svet tiahne dolu. Držal sa o to pevnejšie.

Kuripin sa zmietal, nezvyknutý na nerovnomernú záťaž. Asend nemohol hýbať pravou rukou, len si ju držal ľavicou a dúfal, že sa nepustí. Už pochopil, že mu do tela prenikal jed. Nechcel zomrieť, a tak nemienil zatvoriť oči.

Napokon sa kuripin ustálil vo svojom lete a Asend sa ešte stále kŕčovito držal jeho krku. Princ využil možnosť a zvieraťu odľahčil - prehodil jednu nohu cez jeho chrbát a sadol si naň. Nebolo to pohodlné sedenie, keďže jazdec bol natlačený na krk zvieraťa. Kuripina skoro pohnalo proti zemi. Naveľa Asend zmenil polohu, ľahol si na chrbát a tak ostal po zvyšok letu.

Až princa prešla panika, začal sa rozhliadať navôkol. Šok z jedu mu bránil rozmýšľať o tom, že by spadol. Miesto toho sa jeho pozornosť upierala na vietor šuchoriaci mu vlasy, tu vo výške chladnejší ako pri zemi, a na scenériu pod sebou. Čistinu s démonmi už ani nevidel. Takto z výšky sa pozeral na nižšie vrcholky pohoria vnútri ostrova a keď sa priblížili k Maccuspura, aj na pobrežnú pláň a jej početné osady.

Do tej chvíle Asenda nenapadlo, aký veľký tento ostrov vôbec je. Stále mu nedovidel druhý koniec. Breh sa len tiahol a tiahol, do stratena. Dumal, aká šanca by bola, že by ho brat našiel. Z tejto výšky sa nezdala malá.

Kuripin napokon pristál priamo uprostred Maccuspura a hneď volal o pomoc. Asend povolil zovretie a zviezol sa z chrbta zvieraťa na zem. Vzal si ho do starosti šaman.

Princ sa prebral po niekoľkých dňoch horúčky a blúznenia. Až nabral príčetnosti, zistil, že je späť v maštali. Sedeli pri ňom šaman a Turopasil. Mladík nástojil na tom, že je mu zaviazaný životom. Šaman sa potmehúdsky usmieval.

"Obľúbili si ťa," usúdil šaman, keď jeden z kuripinov podišiel k Asendovi a začal sa s ním maznať. Nepochybne to bol ten, ktorý ho odniesol. "Netušil som, akým spôsobom zmeníš nás svet. Myslím, že už to trochu viem predvídať."

Asendovi chvíľu trvalo, než pochopil šamanove slová. Ponajprv sa potreboval poriadne napiť a najesť a všetko si rozmyslieť. Napokon sa spýtal, či si môže kuripina požičať. Náčelník nenamietal. Jeho syn dokonca denne chodil za Asendom a vyzvedal, čo robí.

Asend sa pokúšal vytrénovať kuripina, aby uniesol človeka. Spočiatku mu robilo problém zverovi vysvetliť, čo mieni skúsiť. Kuripin nemal rád, keď sa na ňom niekto viezol mimo nebezpečia. Asend sa však dovtípil, že za odmenu to bude ochotný spraviť. Chodil preto denne so zvieraťom na lov a pomáhal mu vypátrať a polapiť čo najviac koristi. Kuripin bude potrebovať ešte mocnejšie svaly, aby dospelého muža uniesol bez problémov.

S opakovanými lovmi zviera začalo byť povoľnejšie a dovolilo princovi viezť sa na ňom cestou späť.

Tou dobou už Asend uvažoval o sedle. Potreboval si zaistiť nohy a zároveň sedieť viac vzadu, aby kuripinovi neprekážal. Tu sa Turopasil ukázal ako užitočný pomocník. Splietol z lán súpravu a napol ju medzi krkom a kostrčou zvieraťa. Slučky sa stiahli jazdcovi okolo kolien a držali ho na mieste. Za podložku slúžila zle spletená suknica.

Asend nechápal, ako môže mať Turopasil toľko voľného času. Nevoľky mu náčelníkov syn prezradil, že od plánovanej svatby sa upustilo. Menšie dediny v okolí Maccuspura mali plné ruky s nájazdmi z okolia a radšej si uzmierovali silnejšie osady ležiace ďalej na pobreží.

To bol druhý problém, ktorý Asenda trápil. Útoky okolitých osád sa odohrávali s nepríjemnou pravidelnosťou. Zväčša zmizlo pár kusov dobytka, alebo útočníci zajali mužov a olúpili ich o kamenné náhrdelníky. Na druhej strane maccuspuranom sa tiež darilo a vedeli súperom odohnať toľko zvierat, koľko sami stratili. Horšie to bolo, keď pri potýčke pár mužov padlo.

"Možno nájdeme iný spôsob, ako z teba urobiť pýchu Maccuspura," dumal Asend, prezerajúc si mladíkove svalnaté telo. Vedel, že by z neho mohol spraviť dobrého bojovníka.

Náčelník Kuppiraň nemal radosť z toho, že jeho syn trávil toľko času mimo osady a svojich povinností. Kuppiraňova domácnosť prichádzala o nazbierané prebytky a jeho autorita sa už opierala iba o múdrosť jeho vedenia.

Kuppiraň preto vyhľadal Asenda a ustarosteným hlasom ho presviedčal, aby nechal Turopasila na pokoji. Asend súhlasil, no chcel, aby náčelník s rodinou prišiel do jeho domácnosti a povečeral.

Súhlas za súhlas. Kuppiraň šípil pascu, ale nemal sa ako brániť.

Asend privítal hostí pred domom, v ktorom býval a vyviedol ich na pláž. Usadil ich pred desiatkou pahrieb v ktorých, ako sa ukázalo, opekal mäso.

Kuppiraň len vyvaľoval oči na toľké mrhanie. Asend vysvetlil: "To je všetko čerstvé mäso z dnešného úlovku, ktorý som zabezpečil sám. Kuripin je prekvapivo dobrý spoločník na boj."

Než zhromaždenie stihlo všetko mäso zjesť, prešiel Asend k veci: "Tak ma napadá, Kuppiraň... koľkých kuripin sme ako osada schopní zohnať?"

"Možno ešte pár alebo dva... Kuripin sa neveľmi znášajú s inými, keď už si založia hniezdo."

Asend sa zamyslel. Zvládol by to, čo zamýšľal, aj s dvomi, ktorých už mal? Možno.

"Mám plán, ako zaistiť bezpečnosť Maccuspura, od tejto chvíle navždy. Prestali by útoky. Nik by vám nekradol dobytok. Nepotrebovali by ste toľko mužov na stráži," navrhol princ.

"A čo za to?" Vyzvedal Kuppiraň.

"Nuž, bolo by to... nové."

Náčelníkovi sa to nepáčilo. Súhlasil až potom, čo sa šaman za Asenda prihovoril.

Kuppiraň vedel, že sa vrhá do hlbokej vody, z ktorej nie je návratu.

Tak sa stalo, že po mesiaci príprav všetci muži vyšli z Maccuspura ozbrojení oštepmi a lukmi. Viedol ich Siňirup, muž zo stráže. Asend a Turopasil lietali nad nimi na kuripinoch. Videli na míle napred a pravidelným trúbením hlásili, že cesta je voľná.

Na veľkú osadu Kuttamacepra prišli ako náhla smršť. Hoci Kuttamacepra mohla mať dvakrát toľko obyvateľov, jej muži splašene pobiehali po poliach a ich kuripiny ostali ustajnené v maštali. Maccuspurania ich poľahky obľahli.

Asend a Turopasil sa zniesli z neba ponad opevnenie osady. Pristáli priamo pred domom vajca. Zhromaždili sa okolo nich obyvatelia a v údive na nich hľadeli.

Z davu vykročil náčelník. Pýtal sa ich, čo chcú. Asend mu predložil svoj návrh: "Osadu je ťažké ubrániť, ak neviete, že nepriateľ prichádza. Môže prísť vo veľkom počte a odohnať vám všetok dobytok.

Nás už nikdy neprekvapíte. Máme kuripin a vidíme ďaleko pred seba. Sme však ochotní podeliť sa o znalosti a skúsenosti s nimi. Pod podmienkou, že vaši muži budú nasledovať mňa, a už nikdy nezaútočia na Maccuspura."

Podobne ako Kuppiraň predtým, ani náčelník tejto osady nejavil záujem. Asend podotkol: "Zachová to rovnováhu. Stratíte schopnosť a získate schopnosť." Aby dokázal váhu svojich slov, nechal Turopasila, aby nasadol na zviera, vyletel do výšky a odtiaľ trikrát šípom zasiahol kmeň stromu. Mladík zasiahol a o jeho ostrostreľbe sa hovorilo po celej rovine.

Kuttamacepra sa stala prvou osadou, ktorá pripadla Asendovi. Keďže do tej doby nebol muž, ktorý by za svoje výsostné zamestnanie považoval dohody medzi osadami, nemali pre to miestni meno. Nuž Asenda volali Asend a jeho meno sa stalo pomenovaním pre postavenie, ktoré si získal.

Mesirissol nebola jediným božstom, ktoré mienilo Asenda podrobiť skúške. Nedlho po obliehaní Kuttamacepra priniesli silné severné vetry vlny a s nimi aj lode.

Boli to dlhé, štíhle lode, aké Asend dobre poznal. On na svojej výprave velil trom, no teraz ich videl desať. Vedel, že všetky boli plné ozbrojených, mocných mužov.

Námorná výprava zastihla Asenda pri jednom z jeho lovov z chrbta kuripina. Princ horko-ťažko obrátil zviera od lesa a zamieril do osady. Zakrúžil nad plážou, aby sa uistil, že ho zrak neklame.

Čo teraz urobí? Ak je na palube lodí jeho brat so svojimi mužmi, budú chcieť plieniť. Asend sa k nim, pravda, môže pridať - a zároveň zničiť všetko, čo stihol za ostatných pár mesiacov vybudovať.

Druhou možnosťou bolo im čeliť. No on sám by to nedokázal a ani nechcel.

Asend pristál kúsok od brány cez opevnenie Maccuspura. Zvolal k sebe toľkých, koľkí ho počuli. Ženy, deti i mužov poslal za opevnenie a kázal im zatarasiť bránu.

Turopasil namietal, že on ostane po Asendovom boku. Teraz však nebol čas ani miesto na odvahu.

"Ty ich poznáš?" Pýtal sa náčelníkov syn.

"Možno je medzi nimi môj brat," potvrdil princ.

"A prečo sem prišli?"

"Zničiť vašu rovnováhu," odvetil Asend. Lepšie to podať nevedel. Na otázku, či on sa

k nim mieni pridať, už odpoveď nemal vôbec. Mlčky vykročil vpred, v ústrety vyloďujúcim sa bojovníkom. Turopasil zdvihol oštep a nasledoval ho.

Mizdilan, Asendov brat, skočil na breh medzi prvými. Hneď šikoval mužov do usporiadanej bojovej línie. Ich štíty boli široké a zbrane z dreva a žraločích zubov sa leskli na slnku, akoby sa tešili na zabíjanie. Títo bojovníci nenosili žiadne ozdoby, pretože sa nepredvádzali. Ich bohatstvo bolo v ich domove, strážené ich manželkami, a sem ho prišli len rozhojniť svojím vražedným remeslom.

Asend bojovníkov pozdravil: "Vitajte, bratia, v mojom panstve! Dúfam, že ma vidíte radi!"

Mizdilan podišiel vpred. Videl brata a skúmavo sa mu prizrel. Keď sa uistil, že je to skutočne on, vrhol sa mu na hruď. Odtiahol ho bokom a riekol: "Som rád, že žiješ, bratku. Máš po ruke nejakú zbraň? Ani jeden z mojich mužov sa nebude chcieť kvôli tebe vzdať šance zabojovať si v tak veľkolepom strete."

"Prečo by ste tu bojovali?" Namietol Asend. "Títo ľudia patria mne. Či nechcel náš otec, aby sme rozšírili ríšu a tak mali obaja dosť miesta na vládnutie?"

"Lenže otec chcel teba, aby si nasledoval jeho vládu. Nemôžeš tu ostať, zastrčený v diere! Ty patríš na sedadlo slávy a moci, braček! A ja som ťa prišiel zachrániť."

Asendova myseľ pracovala naplno. Potreboval sa rozhodnúť! Kam patrí? Celý život bol princom. Žil v spoločnosti, ktorej rozumel a v ktorej vedel, aké má miesto a čo sa od neho očakáva. Sláva a moc.

Mohlo to zmeniť posledných pár mesiacov? Zmenil sa Asend sám?

Pozrel sa na Turopasila. Ten si premeriaval novoprišelcov a hrozil im oštepom, no bál sa.

Asendovi ho prišlo ľúto. Jeho aj všetkých ľudí, ktorých stihol spoznať. Nedokázal sa postaviť bratovi ani zabudnúť na svoj niekdajší život - veď kto by už nechcel navrátiť sa

k životu v blahobyte, o akom osadníci ani netušili? Mohol ich však aspoň varovať. Podišiel k Turopasilovi, vytrhol mu zbraň z ruky a začal po ňom kričať.

"Utekaj! Varuj ostatných, poberte dobytok a kuripin a bežte do lesa! Roznes správu po ostatných osadách!"

Asendovi súkmeňovci cudzej reči nerozumeli. Turopasil pochopil varovanie a rýchlo odbehol. Za ním sa brána vedúca do Maccuspura zavrela. Ostávalo len dúfať, že osadníci budú dosť rýchli.

Mizdilan sa zasmial bratovmu vystúpeniu. "Mohol si mi ho nechať, alebo ho aspoň nabodnúť na ten oštep," riekol.

"Mal som slabšiu chvíľu," pripustil Asend. "Títo ľudia sa o mňa starali niekoľko mesiacov."

"Dobre, tak nám budeš vedieť povedať, kde skrývajú bohatstvo," nádejal sa Asendov brat.

"Žiadne nemajú," popravde odvetil Asend. Nie v bežnom zmysle, povedal pre seba. V jeho mysli kuripin predstavoval korisť cennejšiu než drahokamy alebo pôda.

Bojovníci Asendovho kmeňa sa zatiaľ vylodili a zoradili do družín. Bolo ich niekoľko stoviek. Taká sila sa preženie ostrovom ako smršť.

Väčšina zamierila k Maccuspura, ostatní k dedinám ďalej od brehu. Mizdilan sa brata spýtal, či ich chce viesť, no Asend nechcel. Nemienil sa znovu vystaviť tej hroznej chvíli, keď by sa musel rozhodovať pre jednu či druhú stranu. Želal si nalodiť sa a odplávať od brehu čím skôr. Mizdilan mu poskytol dvoch bojovníkov a svoje dovolenie.

Z vody Asend sledoval, ako Maccuspura vzplanula. Na oblohe sa objavilo niekoľko fliačikov. Kuripinovia odlietali do bezpečia. Breh bol dosť ďaleko, aby nebolo počuť prípadné výkriky.

Ostrov začlenia do panstva Asendovho otca. Väčšinu osád znivočia, niektoré menšie ponechajú. Vybudujú nový prístav na príhodnom mieste. Dovlečú sem stovky mužov, ktorí si násilím vezmú miestne ženy, aby s nimi splodili nových bojovníkov, ktorí znovu vycestujú na moria a budú šíriť svoju reč a svoj spôsob života. Žiadna rovnováha, len jediná drvivá sila.

No stačilo pár spomienok na rodinu, priateľov a radosť z plavenia sa po mori, aby z Asendovej tváre zmizli chmáry.

Už horela druhá dedina.

Od prvého útoku na Ostrov piatich bohov uplynulo dvanásť plodných rokov. Asend sa zhostil úlohy vládcu svedomite a priniesol ríši svojich predkov rozmach. Nepodarilo sa mu však

podrobiť si novoobjavený ostrov. Trikrát k jeho brehom vyslal bojovníkov na palubách dlhých lodí. Ani jedna výprava sa nevrátila.

Na štvrtý raz sa Asend rozhodol plaviť sám. Nezobral so sebou mnohých bojovníkov - vystrojil iba tri lode a aj tak kázal, aby na nich ostalo veľa voľného miesta. Jeho verní bojovníci nechápali. S údivom sa prizerali, ako sa Asend lúčil so svojou ženou, ako by ju už nemal vidieť, a na mieste prehlásil svojho mladšieho brata za dediča.

Výpravu tentoraz neprekvapila žiadna búrka. K ostrovu priplávali bez prekážok, no najväčšia búrka sa odohrávali v Asendovom vnútri.

Keď bol ostrov na dohľad, na nebi sa objavilo niekoľko rýchlo sa blížiacich fliačikov. Až sa priblížili, Asend v nich spoznal kuripiny. Každý z asi dvadsiatky tvorov mal na chrbte jazdca.

"Neútočte!" Prízvukoval Asend svojim mužom, keď im kuripiny preleteli nízko nad hlavami, otočili sa a vracali naspäť na ostrov.

"Ale, pane - budú o nás vedieť," namietol jeden z bojovníkov.

"Vedeli by o nás aj tak. Nedokážeme zostreliť kuripiny všetky do jedného," vysvetlil vládca.

Lode ukotvili v zátoke pri Maccuspura za krásneho slnečného odpoludnia s priaznivým vetrom. Asend vyšiel na breh ako prvý. Vedel, že miestni naň budú pripravení.

Z okolitých dedín sa už na pláž rojil početný zástup mužov a žien. Niektorí hnali so sebou tučné bylinžravé zobákovité zvery, využívajúc ich ako nosičov pre vrhacie oštepy. Mnohí v dave mali výstroj a výzbroj pripomínajúcu tú, ktorú niesli Asendovi muži. Tváre týchto mužov boli Asendovi povedomé. Patrili členom jeho predošlých výprav.

Z neba sa zniesol pár kuripinov nesúcich Turopasila a Siňirupa. Obaja si rýchlo uvoľnili nohy z popruhov a zosadli. Turopasil mal na sebe dlhé rúcho zošité z kúskov sukníc všakovakých farieb. Krk mu obopínal masívny náhrdelník z opracovaných kameňov a na rukách mal rovnako vypracované nápažníky a náramky.

Turopasil sa sprvoti tváril vážne, no potom sa rozosmial a s roztvorenými pažami vykročil a Asenda objal. "Konečne sa znovu stretávame!" Riekol na pozdrav. "Vzal si so sebou menej mužov než minule. Už ti dochádzajú?"

"Nie," odvetil Asend. Nevysvetlil však svoj zámer.

Turopasil riekol: "Chýbal si nám, predovšetkým Urikepe. Bez teba mala smutné noci. Podarilo sa nám jej napokon obstarať iného muža."

"To je dobre," pritakal Asend. "Vtedy som na to nebol pripravený."

"To bol dôvod, prečo si odišiel s dobyvateľmi a nechal nás tak?" Spýtal sa náčelník.

"Nikdy som sa nad tým tak nezamyslel," priznal Asend. "Možno áno." Na okamih sa lepšie prizrel kuripinovi, ktorého mal Siňirup. Spoznal v ňom svojho niekdajšieho nebeského tátoša. Kuripin stále poznal jeho, pretože mu pohľad opätoval a spokojne pri tom priadol.

Turopasil riekol: "No, ak s nami ostaneš, budeš si musieť zmeniť meno. Teraz hovoria mne Asend."

Asend sa uškrnul. "Mne sa moje meno páči a ponechal som si ho, aj keď som vyšiel z vajca. Myslím si, že na jednom ostrove dvaja Asendovia prežijú."

"Ale Asend môže byť len jeden!" Namietol Turopasil.

"A kto to hovorí?" Opáčil Asend. A potom odhalil príčinu svojej cesty: "Prišiel som, aby som veci napravil. Odkedy som odišiel z ostrova, svet nie je v rovnováhe."

"My sme sa prispôsobili," zamiešal sa Siňirup. Z jeho nevraživého pohľadu Asend usúdil, že sa cíti nesvoj z toho, že kuripin svojho niekdajšieho jazdca spoznal.

Turopasil mal otvorenejšie uši a nechal Asenda hovoriť. "Mám pre vás návrh. Dostanete jedného Asenda navyše výmenou za dvoch kuripinov, samca a samicu v doraste."

"Alebo vás môžeme zajať ako ostatných," riekol Turopasil.

"Moja posádka odpláva aj bezo mňa. Ani vašich päť bohov, ani vaši jazdci ich nezastavia. Zato vy ste obmedzení na váš ostrov a nedokážete sa vydať na more. Ja vám v tom môžem pomôcť."

Turopasil namietol: "Prečo by si nám pomohol stať sa ešte silnejšími? V tom žiadnu rovnováhu nevidím."

"Potrebujete moje vedomosti a moji ľudia v mojej vlasti potrebujú kuripin, aby vaše útoky mohli očakávať a pripraviť sa. V tom je rovnováha. Moji ľudia stále vládnu moru a zatiaľ útočia len oni na vás."

Turopasila taká reč uchvátila. Už videl pred očami slávu abohatstvo. Asend predpokladal, že ho tak zaujme.

Podvečer sa konala veľká oslava. Asenda privítali dedinčania z Maccuspura ako jedného zo svojich. Jediný, kto sa ho stránil, bol nový šaman.

Keď sa Asend šamanovi lepšie prizrel, spoznal v ňom jedného z mužov, ktorí sa účastnili výpravy jeho brata pred dvanástimi rokmi. Neprekvapilo ho, keď sa mu šaman naveľa prihovoril v jeho rodnej reči.

"Čo sa ti prihodilo?" Vyzvedal Asend.

"Môjho predchodcu zajali pri rabovaní," riekol šaman-vojak. "Ja som zase zomrel pri vypálení Maccuspura. Čakal som za stenou smrti, tak blízko brucha Messirisol, až nastane vhodná chvíľa, aby som sa prevtelil."

"Niekto ťa musel veľmi silno tresnúť po hlave," usúdil Asend.

"Myslíš že si nepamätám, čo si mi povedal vo vajci? Tvoj návrat bude ďalej ničiť rovnováhu na našom kúsku sveta." Varoval ho šaman.

Asend mal v hlave mnohé myšlienky, ktoré si potreboval usporiadať. Jeho pohľad sa však upieral na zapadajúce Slnko a lode, na ktoré naloďovali dvojicu kuripinov.

Asend sa konečne cítil slobodný. Neobmedzený zvykmi a mocenskými hrami jeho domova sa mohol slobodne a sám spoločensky šplhať tak vysoko, ako dosiahol. Plánoval, že do smrti ovládne celý ostrov, ak toho ešte Turopasil nedocielil.

Kuripiny boli jeho poistkou a rozlúčkou s domovom. Po Asendovi zasadne na vladykovský prestol jeho brat. Prežije ho o pár rokov, za ktorú dobu kuripiny dospejú a budú sa chcieť páriť. Ktorákoľvek časť rodiny potom prevezme moc, tú druhú vyženie na Ostrov piatich bohov, výmenou za ďalších kuripin. Asendovi ľudia si tak budú môcť vyšľachtiť vlastné stádo okrídlených zvierat, s ktorými jedného dňa svoju ríšu rozšíria.

MARTIN MALATA

Odkedy som sa naučil čítať, zaujímali ma knižky o dejinách nášho sveta. Strávil som hodiny a hodiny čítaním o starovekej Mezopotámii, Grécku a Ríme. 

SLEDUJTE MA NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

+ FACEBOOK
+ INSTAGRAM

©2023 Martin Malata & Tina

Vytvorené službou Webnode Cookies
Vytvorte si webové stránky zdarma!